Ako som si dobehla po svoj osobný rekord na maratóne

Ako vyzerá príprava a čomu sa zrejme nevyhneme

Mnohí z vás určite poznáte príslovie: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“. Ja osobne si ho pripomínam a premietam v hlave veľmi často, či už pri tréningoch, rôznych bolestiach a ťažkých chvíľach.Počas prípravy na maratón, ktorej podstatnú časť (4 týždne) som strávila v Juhoafrickej Republike to nebolo vôbec jednoduché ale ak máme svoj cieľ, nesmieme to v žiadnom prípade vzdávať. Od ukončenia minuloročnej súťažnej sezóny (1. december 2014) som v podstate od januára 2015 začala bezprostrednú prípravu na aprílový maratón. Absolvovala som sústredenie vo Vysokých Tatrách (1350 m. n m), ktoré bolo nasledované sústredením v ešte vyššej nadmorskej výške – v Johannesburgu v Juhoafrickej Republike (1700m. n m). Všetko bolo prevažne smerované na vytrvalosť, aj keď v tréningoch v žiadnom prípade nechýbala rýchlostná a technická zložka.

Som veľmi vďačná, že som nemala žiadne vážne zranenia, ktoré by ma obmedzili v prípravnom období a mohla som sa naplno venovať tréningom, strečingu, doplnkovým cvičeniam nevyhnutne spojeným s regeneráciou.

Stále si musíme pamätať, že prvoradé je zdravie! Po prípravnom období, ktoré u mňa trvalo až do 10. marca, som začala súťažnú sezónu 13. marca 2015 na pretekoch na 10km v Českej Republike, kde môj výsledný víťazný čas 34:11min. nasvedčoval, že príprava splnila to, čo sme s trénerom plánovali.

Zaujímavosti z môjho maratónu

Poznáte ten pocit, ak sa na niečo veľmi dlho pripravujete a sústredíte. Zrazu vás od tohto pre vás veľmi dôležitého cieľa delí len pár dní alebo hodín a vy máte pocit bezmocnosti a začínate strácať vieru v to, že to dokážete. Asi takéto pocity som mala ja osobne po príchode do Viedenského hotela 36 hodín pred štartom môjho maratónu vo Viedni. Veľmi mi pomohli povzbudivé slová od mojich najbližších a samozrejme aj trénera: „Vieš, prečo si tam a keďže Ťa poznám, viem, že to nevzdáš.“ – Aj takéto slová mi pomohli pár hodín pred štartom od mojej najbližšej osoby. Už len spánok a ráno sa ide na štart! 
Maratón a pre moje nohy trasa 42 195 m už boli nachystané. Som ani nie 100 m od štartovej čiary, môj manažér sa pohybuje v blízkosti, stany pre elitných bežcov sa zaplnili a všetci sa už sústredia na posledných 30 minút do štartu. Som sústredená, ale aj napriek tomu by som ešte chcela vidieť trénera aj s priateľom, ktorí by ma mali prísť sprevádzať na bicykloch (na bočných chodníkoch cyklisti byť mohli a teda sme si zvolili túto alternatívu). Prianie sa mi splnilo a zrazu som zazrela dvoch cyklistov – pre mňa neskutočne dôležitých. Posledné slová povzbudenia a pokyny ako bežať som si pozorne vypočula. 
Nasledoval štartovný výstrel a ja už bežím svoj piaty maratón v živote s cieľom kvalifikovať sa na 2 vrcholné podujatia. Elitné ženy štartovali s minútovým rozdielom o 9:01 – teda o minútu neskôr po mužoch. Niektoré ženy mali aj svojich sparing partnerov – ja som, ale bola sama. 
V úvodných kilometroch trate som si tempo držala (pohybovala som sa na konci väčšej skupinky), údaje zo športtestera súhlasili a všetko sa zdalo byť ideálne. Prvých 5 km je za mnou, nasledovalo ďalších 5 a potom ešte niekoľkokrát. 
Dosť veľký zlom u mňa nastal po prebehnutí 10 km, kedy sa mi zhodou okolností (pre mňa v tej chvíli veľmi nepríjemných) vypol GPS signál na hodinkách, zároveň sa spustili nereálne údaje tepovej frekvencie a nestihla som si nájsť svoj nápoj na elitnej občerstvovacej stanici. V tej chvíli som si pomyslela, že to je snáď zlý sen, ale ide sa ďalej! Som na trati a nemienim to vzdať, budem bojovať ako najlepšie viem. 
Ďalšou dôležitou vecou bolo pre mňa bežať s niekým, ale ani tento scenár nevyšiel a už od približne 18. km trate som bežala sama. Veľmi mi pomáhali slová trénera a priateľa, ktorých som vnímala aj keď som počas trate snáď ani len na sekundu nepohla hlavou aby som sa na nich pozrela, bola som maximálne sústredená. Problémy s občerstvovačkou ma trochu potrápili aj neskôr, na 15. a 25. km, kedy som si tiež nestihla spomedzi približne 15 rôznych fliaš na jednej dosť malej ploche vytiahnuť práve tu svoju. Aj takéto veci sa stávajú, v tej chvíli je dôležité zobrať si akúkoľvek vodu a napiť sa.

Každý maratón je akýsi malý príbeh a aj ten môj bol naozaj zaujímavý. Na nejakom 28. km trate sa ku mne na chvíľku pripojil bežec z Maďarska, zdalo sa, že budeme spolupracovať až do cieľa – aj môj tréner tomu veril, ale tempo so mnou udržal sotva kilometer a znova som bežala sama. Nevzdávala som sa, aj keď posledné kilometre trate boli pre mňa veľmi náročné. Pamätám si tabuľky s číslami 34km, 35km – tu som si povedala že už len 7 kilometrov, aj keď to bolí a telo je vyčerpané, nevzdám to. 
Do cieľa som dobehla v novom osobnom maxime 2:36:20min. Po dobehnutí som absolvovala dopingovú kontrolu a približne 2 hodiny po prebehnutí štartovnou čiarou sme boli odvezení ako elitní bežci organizátormi na hotel. Moje bezprostredné pocity po dobehnutí boli zmiešané, v podstate sa mi chcelo plakať. Mala som pocit, že som tento štart akýmsi spôsobom nezvládla aj keď som zo seba vydala maximum.. 
Okolo 15-tej hodiny popoludní sa ku mne na hotel po 60 kilometroch strávených na bicykli dostali tréner s priateľom – bolo to veľmi príjemné. Ja som sa po otvorení dverí na izbe rozplakala a nevedela som to vysvetliť. Maratón som zvládla podľa očakávaní a tréner bol spokojný a šťastný :). S odstupom času som veľmi šťastná aj ja.


V tej chvíli som ešte nevedela (aj keď verila), že zabehnutý výkon ma posunie až na olympijské hry – ale o pár dní neskôr už boli zverejnené aj nominačné limity a to už bol naozaj dôvod na oslavu a symbolický prípitok s najbližšími.
Verím, že vás tento môj „maratónsky príbeh“ aspoň trošku zaujal.

Katka